So Saškou máme za sebou ďalší zaujímavý seminárový víkend. Preberali sme vplyv slov a mňa by zaujímalo, ako to vidíte vy.
S čím spájate nasledovné slová?
- alebo
- asi, možno
- vlastne
- lebo, pretože
- a
Ako ich používate vy, čo pri tom cítite a ako ich vnímate obsahovo a citovo keď ich používajú iní?
slovaaaa obycajne slovaaaa
Ale nie, teraz naozaj :
* alebo – svet je plny neobmedzenych moznosti
* asi, možno – vyhybavost
* vlastne – mala slovna zasoba
* lebo, pretože – obhajoba
* a – nic
K tomu “alebo” – Co si vyberies ak niekto pouzuje vo vete “alebo” a co si k tomu pomyslis?
Mne prichodia všetky, ako keby mali niečo spoločné – istú mieru neurčitosti, nezáväznosti. Ovorenosti pre zmenu. V dobrom i zlom.
“Alebo” je buď výpočet iných možností (alternatívy), ale súčasne aj obsekanie prístupného výseku reality (buď-alebo) a v tvojom jazykovom prostredí aj spochybnenie výpovede (“…, oder?”)
“Asi/Možno” necháva priestor pre isté interpretácie, ale používa sa aj na to, aby si človek nechal otvorené zadné dvierka a vedel elegantne vycúvať zo situácie.
“Vlastne” vnímam ako spochybnenie, pretože najčastejšie ho počúvam vo vyjadreniach “tak som to vlastne nemyslel” alebo “ono je to vlastne inak”. Ešte väčšia pecka je “a čo si to vlastne myslíš?” Totálne spochybnenie toho druhého.
“Lebo/pretože” je vysvetľovanie, zdôvodňovanie. Robíme ho vtedy, ak sme logicky založení ľudia, alebo vtedy, ak sa necítime veľmi istí v kramflekoch – dovysvetľovávaním akoby sme “cementovali” našu “pravdu”.
“A” zasa naznačuje, že vypovedaného nie je 100%, že to, čo vravím, nie je až také záväzné, pretože je tam ešte jedno “a”. Na druhej strane, umožňuje to budovať na názore toho druhého a pridávať k nemu vlastný postreh – napríklad “tiež to vnímam tak, ako hovoríš, a navyše na tom vidím ešte toto”.
Slová sú len slová. Rozhoduje úmysel za nimi. Pýtaš sa aj na ten? 
Helar diikes
S tym umyslom – napiiis. U seba ho samozrejme vieme povedat, u inych ho mozme vycitit.
To som si tiež myslela dosť dlho – až kým ma Gaia nenaviedla na to, že sama pred sebou svoj úmysel veľmi úspešne maskujem…
Je to tým, že každý máme viac-menej jasnú predstavu “žiadúcej” verzie seba samého, ale máme aj časti osobnosti, ktoré latku silne podbiehajú. No a len čo sa takáto časť osobnosti prejaví, častejšie začneme racionalizovať a hľadať zástupné dôvody, než aby sme si museli pripustiť, že “aj to som ja”. A hovorím – najhoršie na tom je, že aspoň u mňa to spalo niekde vnútri a ja som ani netušila, že to tam je… Ale keď chceš byť všetko, tak musíš byť aj tma, pretože aj tá patrí do “všetko”. 
No a úmysel: Lujan Matus hovorí, že úmysel je hmotný a cestuje na chrbte našich slov. Úmysel je myšlienka a ľudské myšlienky majú slabú vibráciu. Len čo sa však nabalia na silnú vibráciu – na slovo – dostávajú “hmotu”. A ty môžeš povedať “si dobrý” a myslieť to buď ako absolútnu pochvalu, absolútny sprduňk alebo čokoľvek medzi tým… Slová sú len slová. Sú len “nosná vlna” pre tvoje očakávania, túžby, zášte a strachy. Len čo sa na ne nabalí emócia, stávajú sa zbraňou. Na tom je postavený toning. U Keyesovej som čítala príhodu, keď obdivovala prsteň nejakej inej ženy s takou emóciou v hlase, že ju “donútila” dať si ho dole a darovať jej ho…
Si predstav moj umysel pri rozhovore kde pouzivam vela “alebo” …. vtedy sa tiez pekne a uspesne maskuje a este ma aj mota
neistota, pochybnosť
aj v “a”?
… a ešte, neochota niečo meniť ..
to sa všetko rovná -strach zo zmeny
)
Hmmm…. Maji nerozumiem. Pouzivas “a” ked mas neochotu nieco zmenit? S tymi ostatnymi suhlasim, aj ja to tak vidim. “A” sa mi vymyka
hm, súhlasím s majou, a, vo mne vyvoláva neochotu niečo meniť .. vnímam to akýsi vyšší level dôrazu … ako použitie dvojitého záporu .. ( nie, nerobím ) .. ak tam vsunieš nie a nerobím .. príde mi to to isté, … je to neochota niečo meniť, teda strach zo zmeny …
ostatné vnímam presne tak ako to napísala maja vyššie
Vo mne tieto slová rozozvučali “možnosti”.
za to a sa maskujem, odvraciam pozornosť od seba, dávam medzi seba a druhého, niečo
Myslím, že všetko záleží od kontextu a nič nie je jednoznačné. Nerozmýšľala som nad tým, písala som spontáne.
)
v otázke -možnosti, v odpovedi- ne možnosti