Dimenzia príčiny

Jedného večera pred pár dňami si tak sedím v mojej virtuálnej záhradke a pozorujem ako sa Aaron, môj jednorožec pasie na trávičke. Zrazu tam s veľkým HALÓ pristane Saškin drak, Arya. Vzduch a zem rozvírila okolo seba, tak mávala krídlami. Ako pristávala, tak pazúrmi rozryla celý trávnik. Dosť netypcké pristátie pre ňu … hovorím si čo sa deje?

Najprv mi oznámila, že mi musí to moje miestečko vyčistiť – najskôr vychrlila z papuly oheň do vzdušného priestoru a potom vysoptila prúdy vody na zem. Celá záhrada bola zaplavená, už som sa bála o žabu ropuchu, tej to bolo samozrejme salám. Keď sa všetko ukľudnilo, vzduch bol vyčistený a voda tiež odtiekla, spokojná Arya mi vraví: sadaj! Vyštverala som sa jej na krk, chcela som sa niekde pred odletom chytiť, vhodné sa mi zdali krčné šupiny. Strčila som pod ne prsty a zrazu sa Arya začne chechtať!! Že ju nemám štekliť ale chytiť sa poriadne radšej okolo krku. Vzlietli sme, nechcela mi povedať kam ideme. Ja s ňou nezvyknem cestovať, vedela som teda že to bude niečo výnimočné.

A aj bolo… ocitli sme sa v dimenzii príčiny. Ako sme tam vhupli, tak som vedela kde sme. Videla som pred sebou najprv jednotlivé kvapky, boli ako z vody. Každá kvapka predstavovala jednu príčinu, jednu myšlienku. Najprv som videla len veľké kvapky, potom sa mi odzoomoval obraz a vidím ako každá kvapka padá do nekonečného mora a zanecháva okolo seba kruhy – následky, ktoré sa prelínali s príčinami a následkami iných. Približne tak ako to vidno na obrázku.

Keďže moja cesta tam tiež nebola bez príčiny, zachytila som jednu kvapku a pozrela do nej. Bolo to ako keby sa mi v dlani zväčšila a ja som videla vnútri obrazy. Videla som kamoškyn minulý život a potýčky v jej tedajšej rodine. Priania, ktoré mali doteraz na ňu dopad som mala zmeniť – teda lepšie povedané pocity som mala zmeniť. Namiesto odplaty – pochopenie, namiesto hnevu – lásku. Tí dvaja sa mali radi ale zo samotnej lásky sa tam prejavovali aj pocity hnevu a odplaty keď boli rozlúčení. A tieto som mala zmeniť – trvalo mi to dosť dlho, stále sa mi tam opakovali scény rozlúčiek a ich oddelenia (podmienené prácou jedného z nich), keď bol hnev hlavne tej polovičky čo zostala doma najväčší. Nakoniec som ale mohla opustiť to miesto. Keď som neskôr o tom rozprávala tej kamoške, potvrdila mi že presne také pocity má teraz ona voči jej partnerovi. Jej vtedajší partner bol jej terajším otcom. Role sa tak trošku zmenili a prekrútili.

Bola som rada že to do seba zapadlo, kedže ja mám pri týchto cestách jednoducho pocit že si nechám ísť fantáziu na špacír a všetko si prekne krásne vymýšlam.

Ešte som tam riešila jednu situáciu z môjho tohto života, z detstva, tam som mala meniť pocit viny za pochopenie. To sa mi celkom dobre darilo. Chcela som aj smútok tej osobe zobrať, ale to mi nebolo dovolené… bol to srdce trhajúci smútok.  Celá hruď ma bolela. Veľmi som ho chcela zmeniť na lásku. Nešlo to, nedalo sa, nemohla som. Na tom musí tá osoba pracovať sama.

S Aryou sme odtial odišli, ja som bola dosť hotová keď som sa ocitla tu späť.

O to viacej som si pripomenula, ako každá naša myšlienka, každé naše prianie, každé naše emócie majú vplyv na našu prítomnosť a budúcnosť. Preto si na ne dávajme pozor.