Puto z minulého života

Idem si tu vyliať srdce a usporiadať myšlienky. Možno sa niekto z vás nachádza v podobnej situácii a nájde si v mojich úvahách kúsok puzzle pre svoje riešenie.

Tento príbeh rozpráva o mojej kamarátke – nazvime ju Zlatica. Poznáme sa od mojej puberty, je o pár rokov odo mňa staršia. Milá osôbka, vždy vysmiata. Už si ani nepamätám ako, začali sme sa viac a viac stretávať, zbližovať sa, vzniklo medzi nami priateľstvo. Síce mi vadil jej afektovaný prejav, ale vedela som, že Zlatica má dobré srdce a môžem sa na ňu spoľahnúť a ten divadlový prejav predo mnou zložila a bola aká naozaj je. Keď sme boli v spoločnosti, povedala som si, že to nie je ona aká naozaj je a nevšímala som si to, skôr som hľadala slová a pravdu za tým prejavom.

Spomínam si na časy, kedy som mala pocit, že aj keď mi to nesedí, “musím” sa o ňu starať. Podržať ju, pomôcť jej keď jej bolo ťažko. Dostávalo sa mi od nej lásky a vďaky, tak isto pomoci keď som mala problémy ja. Keď sa na to pozriem teraz, z mojej strany išla tiež láska, ale moje srdce nebolo na 100% otvorené. Skôr tam bol pocit potreby pomôcť, zabaviť, starať sa. Vtedy som to ale neanalyzovala, jednoducho to tak bolo, boli sme kamošky a basta – nešla som do hĺbky aké vlastne naše kamarátstvo je. Spoločne sme odišli na brigádu do zahraničia a tu sa naše cesty rozdelili. Už si ani nepamätám prečo.

Po rokoch sme sa náhodou stretli. Naše priateľstvo sme obnovili. Presne podľa toho istého vzoru. Keďže sme nemali spoločných známych, videli sme sa skôr mimo spoločnosti. Spoloční známi sa našli a mne udrel do očí jej neúprimný prejav. Mala som pocit, že vyzdvihovla iných a seba vo veciach, ktoré jej v skutočnosti vôbec dôležité neboli. Niečo ako keby mala veľké Ego, aj keď pritom viem, že ho nemá.  Dlho som to neriešila – až do teraz.

Rozmýšlala som, prečo mi to vlastne vadí. Ak mne niečo vadí na inom, je to obraz toho čo mi vadí na mne? Myslím, že nemám hraný a afektovaný prejav v spoločnosti, to nebude ono. Čo potom? Prišla som k neúprimnosti. Ja som človek až moc úprimný – tým, že som jej nikdy nepovedala ako sa v spoločnosti zmení oproti tomu, keď sme samé, značí o mojej určitej neúprimnosti voči nej. Hm… chyba je vo mne. Povedala som si teda, že Zlatici napíšem e-mail. Úprimný. Nevedela som, či nezachádzam ďaleko. Možno je Zlaticine správanie jednoducho to, čo z nej robí Zlaticu.

Keďže bol môj mail pre ňu veľmi prekvapivý, nevedela presne o akých situáciach to ja vlastne rozprávam. Že je samozrejmé, druhým nevešať hneď vlasté problémy na nos. Jasné. To nerobím ani ja.

Uvedomila som si, že ten problém mám vlastne ja a musím ho riešiť ďalej. Vedela som, že je medzi nami puto. Silné. Mala som zlé svedomie, keď som jej sľúbila že ju navštívim a nevyšlo mi to. Z jej strany som cítila potrebu mať ma pri nej, pomáhať vo veľkej životnej kríze. Robila a radila som čo sa dalo. Zlatica má vlastnú hlavu, samozrejme, aj si zariadila veci podľa seba. Mala som pocit byť jej veľkou oporou (od čoho aj priateľstvo je). Telefonovali sme už cez deň viacej ako so svojimi partnermi. Lenže bolo tam aj niečo iné. Môj pocit zodpovednosti za ňu.

Bolo pre mňa veľmi ťažké uvedomiť si to.  Hľadala som v tomto živote, odkiaľ ten pocit pochádza a nič som nenašla. Takže som išla do jedného z minulých životov.

Minulý život: Žili sme spolu – manželia. Ja som bola muž, Zlatica žena. Moja žena bola neistá, nesamostatná, bolo sa treba o ňu starať. Pri svatbe som vedel, že sa o ňu musím starať a imponovalo mi to. Ja – záchranca. Po čase som spoznal inú ženu, úplný opak. Zamiloval som sa do nej, chcel som byť s ňou, ale nešlo to. Môj pocit zodpovednosti voči mojej žene mi to nedovolil. Zostali sme spolu až do smrti.

Túto situáciu som videla keď som išla do dimenzie príčiny. Keďže nesmiem meniť dej minulosti, mala som dilemu ako zmeniť pocity. Nakoniec som zmenila pocity tej ženy od neistoty k istote, od pocitu byť opatrovaná na pocit sebaistoty a sebaobstarania sa. Pocit muža som sa snažila zmeniť od zodpovednosti k láske a radosti. Bolo to dosť ťažké, vracala som sa tam asi 5 krát.

Potom, ako som skončila, išla som si oddýchnuť. Zrazu som cítila, ako keby mi niekto niečo vyťahoval z hrude. Boli to fyzické pocity, celá hruď mi brnela – od vnútra až po 10 cm nad hruďou. Neviem presne čo sa to dialo, ale môj pocit zodpovednosti za Zlaticu sa stráca.

Na uchovaní nášho priateľstva ešte musím(e) pracovať, ale na 100 %si uvedomujem, že musí zobrať život do rúk sama. Musím si nechať určitý odstup a ak jej mám byť priateľkou, tak radšej so 100 % srdcom, ako 70 % srdce a 30 % zodpovednosť.

Zlatíčko je mi ľúto ak som ti spôsobila bolesť, ale verím na tvoju správnu cestu a ty to zmákneš.

Reklamy

6 thoughts on “Puto z minulého života

  1. Mari píše:

    Ahoj Tiny, tak tento Tvoj clanok ma dojal. Pripomina mi maminu, ktoru som zboznovala nadovsetko. Tiez sme vsak mali urcitu dobu problemy, lebo sa ustavicne citila byt za mna zodpovedna. Vzdy a vsade! Az ked som sa dostala z puberty, zmenili sme to na lasku a uprimnost! Kazdy musi prebrat zodpovednost sam za seba! Aj ked to nie je vzdy lahke. A co sa tyka vasho priatelstva – vy to zmaknete! Zelam vam to z celeho srdca!!!!

    Like

  2. Tinka, áno, iní sú našim zrkadlom. A ak chceme zmeniť iných, mali by sme v prvom rade sami seba. Úprimne sa skláňam pred tým, ako si to vyriešila. Napísala som ti na mojom blogu, že ty už si tým “zázračným prútikom” švihla….a to som ešte nečítala tento tvoj príspevok. Potvrdila som si aspoň, že ma môj vnútorný hlas opäť nesklamal. Veľmi ti držím palce!

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s