Ako som venčila psa

S kamoškou si navzájom opatrujeme zvery. Teda ja opatrujem jej po prvý krát. Včera navečer, ide sa so psom von. Hovorím si, idem hneď, nejak sem idú oblaky, nech stíhame pred dažďom. Prídem ku nim, babička z dola niečo rozpráva, poriadne ju nepočujem, lebo som pre istotu nechala strojčeky do uší doma. Keďže je tááák teplo, vyrafičená som v šlapkách, najkratších kraťasoch a tričku. Pejsek ma zbadá, raduje sa, naskakuje. Ako si všimol, že beriem vodítko do ruky, štekooooot jak hvd. Normálne si myslím sakra, šak dá 5 štekov a už vie že ideme a prestane, nie? Nie. Stojím tam pred štekajúcim monštrom (je mi po pás), rozmýšlam ako sa teraz dostanem s karabinkou k jeho krku. Kamoška mi vysvetlila, ktorý krúžok z obojku mám použiť …. no nehrozíííí – som rada keď nájdem a zachytím čo len jeden. Nakoniec som sa odhodlala a rýchlo, rýchlo som chňapla prvý krúžok čo sa mi dostal pod ruku. UF-FU. Môžeme ísť. Hafan stále šteká, rútime sa dole schodmi, ja v tých šlapkách jak tá tetka na obrázku hore, babka niečo komentuje, salám, som rada že sa držím ako tak na nohách. KONEČNE sme vonku! Hafan doštekal, už sa teší kam to pôjdeme.

Poznám jeho typickú trasu, tak ide sa. S vodítkom sa to ešte musím naučiť, niekedy ma tak trhne, že poskočím o meter. Nevadí, zvládam. Pri prvej zákrute sa nám podarí skoro zhodiť cyklistu – sakra, budem musieť v zákrutách držať psíka pri nohe. S tými šlapkami som to nejak nedomyslela – nachádzame sa v tráve, na lúke, kde sa hemží kopa klieštov. Urobila som si na nohy proti nim ochranu a dúfam, že sa psík na jeho obľúbenom mieste odľahčí. Nehrozí. V noci tam nejakí tínedžeri mali posedenie, sú pri lavičkách porozhadzované plechovky nie len od pív ale aj od rýb (???) – snažím sa tú silnú ťahajúcu kopu odtiahnuť. Akonáhle sa mi to podarilo, našiel nejakú servítku a ani som nestihla žmurknúť, už ju mal aj zjedenú. Teraz, ako sa tak v kľude prechádzame, zbadám kde má na obojku ten popísaný krúžok, na ktorý som vlastne mala pripevniť karabinku od vodítka! Nenápadným rýchlym pohybom to vymieňam, spokojná špacírujem ďalej. Pes pobehal po všetkých kútoch parku a pozerá na mňa, že čo teraz? Vysvetľujem mu, že veď na týchto miestach niekde by sa mal vykadiť a že nech to kľudne spraví, že nepôjdeme hneď domov. Nepomohlo, spytujúcim pohľadom mi naznačuje, že park ho už nezaujíma, ktorým smerom ideme ďalej.

Tak teda obchádzame sídlisko, snažím sa obísť všetky servítky na zemi. Od samej “äkšn” som si ani nestihla všimnúť, že mraky sú už nad nami. Až keď padli prvé kvapky. MNO – takže – to, že zmokneme, mi bolo jasné. To, že budeme uprostred prietrže mračien, lietajúcich konárov a šišiek, hromov bleskov – s tým som aaaž tak nerátala. Kokso ten dážď bol studenýýýýý!!! Celú dobu som sa musela rehotať.🙂 Pásy vody mi šlahali do tváre – hovorím si, tak toto je poriadna očista. Hneď som to využila a poslala so stekajúcou vodou dole zo mňa aj všetky vrstvy negatívnych myšlienkok a energií čo boli na mne nalepené. Bola to úúplná nádhera – až kým som neprišla na to, že v mini-taštiške na mojich mini-kraťasoch tróni mobil – mokrý. Nemala som ho ako zakryť, tak nezostávalo nič iné, len sa ponáhlať domov. Doma v predsieni sa hafan hodil o zem a na koberci si plížiacimi pohybmi sušil srsť. Asi mal tiež dosť tej očisty. Mobil som strčila do prvého sáčku, čo som našla na stole (najpv som vysypala jeho obsah, slnečnicové zrniečka, do misky) a pobrala sa v daždi domov. Pohľad pre bohov – ja premoknutá do nitky, so sáčkom s mobilom v ruke hahahaha.

Kým som doma vyšla zo sprchy, aj prestalo pršať. Keďže sa hafan nestihol/nechcel vykadiť, idem pre neho znova. Hovorím si, vonku je po búrke, blato, mláky, čo si obujem? Aha – moje staré tenisky na behanie a ešte sú aj čisto vypraté (zlatá práčka), tie berem. Gumy sú už trošku zažltnuté, ale šak ináč vyzerajú super. Ako som vyšla z domu, tak si hovorím, super sa v nich chodí, úplne sú mäkkučké, tlmenie na päte je perfektné. S hafanom znova rovnaká procedúra, už som sa jeho štekotu nezľakla, dokonca som našla správny krúžok na obojku. Ideme znova do parku – a AHA – hafan sa rozhodol odľahčiť sa!!! Hurááá, misia splnenáááá!!! Aj on sa asi tešil, lebo pribehol ku mne a s vééľmi očakávajúcim pohľadom pozerá na mňa. Dostáva pochvalu a ideme ďalej, na takzvaný veľký okruh.

V štvrťke okruhu som si všimla, že sa mi na pravej teniske odlepuje vpredu na špičke guma. 50 metrov ďalej sa mi už odlepovala aj pod chodidlom. Ako si tak ideme, tak tie tenisky sú stále mäkšie a mäkšie, chodím ako po pene. Mno, s pravou nohou musím dávať pozor, lebo s odlepenou gumou neni ľahké chodiť. Keďže ideme aj tak pomaly, viac menej pravú nohu nedvíham, len tak nenápadko šuchocem. Vonku po búrke ani nohy, aspoň že ma nikto nevidí. V trištvrte okruhu, PRESNE vedľa dvoch autobusárov na konečnej, sa mi ZRAZU odlepí CELÁ ľavá podrážka!!! HAHAHA!!! Nechápem, šak ľavá doteraz držala! Kks snažím sa ísť nenápadne ďalej, ako nenápadne sa teda čaptajúco strácajúco podrážky dá ísť, TRAPÁÁÁS jak sviňa, za mnou prosím pekne stopy – odlepené časti podrážky a každým krokom strácam časť výplne z ľavej tenisky a pravou čaptám s poloodlepenou podrážkou! Zase sa musím sama na sebe rehotať, nie len tak vnútri sa uškŕňať, ale naozaj na vonok som mala výšker ako orech na jeseň.😀. Nenápadko som zašla za taký dom a odtrhla som aj tú pravú podrážku, nech nečaptám na každú nohu ináč.🙂 Vykračujem s rehotom, keď prídem na to, že sa tie tenisky každým krokom rozpadajú ďalej, že stále sú za mnou stopy nejakého bieleho materiálu. Kuknem ako robím jeden krok, šok, na zvyšku teniskovej päty budem zachvíľu už pri látke! Reakcia – idem po špičkách. Samozrejme, strááášne sa mi vleče trasa smerom domov, stále nám chýba dosť metrov a ešte nás čaká prejsť cez sídlisko. Cítim sa jak ten junák z rozprávky, čo mal byť obutý a predsa len nemal byť. Nakoniec sa mi podarilo viac-menej nenápadne po špičkách, v polo-teniskách dojsť až pred náš dom, kde som zakričala manželovi nech mi hodí dole iné tenisky😀. Ten len pokrútil hlavou že čo to stváram😀

Takže mám za sebou dobrú očistu, ako energetickú, psychickú, fyzickú, tak aj materiálnu :):):)

Životu zdar!!!

P.S.: Mobil som rozobrala, vyfénovala a nechala cez noc rozobratý, dnes už znova funguje😉

17 thoughts on “Ako som venčila psa

  1. boobak píše:

    ďakujem, že si ma rozosmiala🙂 vidím, že ten úplne výnimočný astrovšelijaký deň včera bol “super” aj pre niekoho iného😛 ja som tiež zmokla (našťastie, cez tužidlo na vlasoch som to na hlave ani necítila😀 ), k tomu ešte prerobila a skladamala sa. a to som ešte nepočítala všetky pracovné straty… že fakt úžasný deň😛

    Like

  2. Čikitet píše:

    hi hi hi😀 vylezie si v portálový deň na vzduch a čuduje sa ako to všetko nefunguje😀
    toto bol deň želaní a prianí …čo v tento deň “zasadíš “” krásne zožneš ”😀 dúfam že si si želala aspoň niečo krásne… úžasné😀

    Like

    • hihihi jaaaaaaaaj sakra!!! to som veru nesledovala ze sme mali GAP!!! Ja uz ani neviem co som si priala, ale viem ze som dostala to, co som si volakedy priala – ist von so psom v hociakom pocasi🙂

      Like

    • lilah píše:

      musím potvrdiť😀 prianie na portálový deň je super😀

      zvlášť, keď si je človek istý, že sa to na 100 pro splní😛😀 … je skvelé byť tvorcom vlastného osudu a priam ukážkovo si písať svoj životný príbeh😀😀😀

      Like

  3. lilah píše:

    ach jo, tá moja fantázia, síce zlatko, netuším ako vyzeráš, ale ten pes a tie tenisky mi šli celkom dobre😀 jo, a ešte “chápavý” gesicht tvojho drahého😀😀😀

    ozaj skvelý príbeh, v tomto mi ozaj chýbal už dedko s babkou😛😀😀
    no dobre som sa zasmiala hi hi hi hi hi ( moja opička – dcérka si práve v tomto momente začala spievať, prší, prší len sa leje, mačička sa z okna smeje )😀😀😀

    Like

    • Čikitet píše:

      je to odraz svetla.. z toho kovového.. čo máš na ruke😀 to svetlo sa odrazilo priamo do objektívu fotoaparátu hi hi😀 preto nerád fotím niekoho s cetkami…
      alebo spravím viac záberov na jeden ráz😀

      Like

  4. daniela píše:

    Tini, tak takto s chuti som sa uz davno nezasmiala-totalne som si teba vedela v kazdej popisanej situacii predstavit. ..inak pises vyborne…davaj taketo kratke poviedky a zbieraj ich. ma to smarn clovek sa nenudi.. mamka

    Like

  5. Vincova Zuzi píše:

    Tina to mi pripomina trochu vcerajsok. Sla som konecne s chlapom na bike ze ideme na kofolu do jednej dediny kde ma otec pacientov a jasne ze som zabudla na moj nedelny makeup🙂. Cisty ustav. Tak sedim si tam popijam este aj lizatko mi kupil nech nefajcim a nech mam nieco v zgrani .Cumim po ludoch oni po mne. Prideme domov pozriem na seba a taky dymovy makeup si este nevidela. Kruhy pod ocami roztecene linky po licach sem tam muska jenom zlata .Musela som to mat aj tam lebo tolko hmyzu mi naletelo do oci ze mi tiekli slzy . Maskerka by ma tak neurobila. Shak preco by som nezabudla okulare a ten moj chlap to absolutne neriesil🙂. A ja ze co ti otcovi pacosi tak cumia🙂 . Asi je ta nova prilba na bike cool🙂 vsetko sa mi vyjasnilo az pred zrkadlom🙂

    Like

    • :D:D:D hahahaha prosim ta to sa musis najprv strojit hodinu, az potom vyliezt! mam takeho doma… inac s bikom mam tiez dobry pribeh..asi to pojde do noveho clanku.. sedela som posledne 4 roky presne raz na nom.. potom sme moj radsej predali!! hhihihi

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s