Buď ústretový!

Ďakujeme Stankovi za ďalšiu krásnu úvahu.

http://www.biblia.sk/   Ev.Mat 7, 12

Texty: Ev.Mat 22, 34-40; Filipským, 2,1-8;

Určite ste už milí priatelia zažili skúsenosť, že aké je to dobré, keď vám niekto vyjde v niečom v ústrety. Napríklad, keď úradník urobí niečo navyše, čo nie je jeho povinnosťou, alebo nejaký človek urobí niečo príjemné, čo ste nečakali a pomôže vám. Rovnako, ako keď sa pohádate s niekým, je dôležité, aby niekto urobil ústretový krok k zmiereniu. Samozrejme ľahšie sa ústretové kroky prijímajú ako konajú, najmä v prípadoch, keď je potrebné odpustiť. Bez toho však, aby sme vychádzali jeden druhému v ústrety sa ťažko žije.

Pán Ježiš, keď bol tu na tejto zemi, svojimi slovami vyzýval a príkladom potvrdzoval, ako máme ísť jeden druhému v ústrety. Rozšíril lásku k blížnemu a vyzval nás, aby sme milovali aj svojich nepriateľov a sám sa potom na kríži modlil za tých, ktorí Ho ukrižovali.

Tento princíp ústretovosti jedného človeka voči druhému vyjadril Pán Ježiš vo svojej kázni na hore, vo výroku, ktorý sme čítali, ktorý sa nazýva aj „zlatým pravidlom“. Označenie „zlaté pravidlo“, ktoré je bežne používané pre tento výrok, dobre vystihuje zhrňujúci charakter tohto výroku o našom vzťahu k iným ľuďom. Dá sa povedať, že celé Písmo nás od začiatku smeruje k tomu, aby sme potláčali svoju prirodzenú sebeckosť, zameranie sa na seba samého a dokázali konať aj v prospech iných ľudí, aby sme dokázali ísť tomu druhému človeku, svojmu blížnemu v ústrety.

Tento základný princíp je v jadre posolstva už v tom zhrnutí starého zákona a prorokov, v tom najväčšom prikázaní, ako ho charakterizoval Pán Ježiš, keď sa Ho na to pýtali: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. 38To je veľké a prvé prikázanie. 39A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. 40Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci.“ (Mt 22, 37-40)

Z tohto základného zákona vychádzajú všetky ďalšie slová aj prikázania, ktoré konkretizujú a rozvádzajú to, ako sa má naša láska k Bohu a ľuďom prejavovať. Aj to, ako vychádzať jeden druhému v ústrety, totiž musí nevyhnutne byť založené na tomto základe – na láske k Bohu a láske k blížnemu. Bez postoja lásky k blížnemu nie je možné ísť jeden druhému v ústrety.

Týmto zhrnutím prikázaní a výzvou nám Pána Ježiš povedal, že ak  si v ťažkostiach, ak nevieš a máš nejasnosti o tom, ako sa správať k iným, tu je spôsob – pravidlo, ako postupovať.

Nezačínaj druhou osobou, ale začni tým, že sa opýtaš seba samého: „Čo mám ja rád?“ „Ktoré veci sa mi páčia?“ „Ktoré neobľubujem?“ „Ako by som chcel, aby ľudia o mne zmýšľali?“ „Čo všetko na mňa pôsobí zraňujúco?“

Vieme, že je ľahké čítať takýto výrok, súhlasiť s tým, aký je úžasný, zaoberať sa s ním vo výklade, alebo ho komentovať a predsa napokon úplne zlyhať v jeho uplatnení do praxe v každodennom živote. Preto nás Pán učí, aby sme si najprv stanovili pravidlo pre seba samých, aby sme si ujasnili, čo chceme, aby ľudia nám robili.

V tomto zmysle to nie je až také zložité. Prvým krokom nie je uvažovať o tom, čo ešte môžem, alebo mám urobiť tomu druhému, ale uvažovať o tom, čo by bolo príjemné a dobré pre mňa, aby mne ľudia robili a to potom robiť iným.

Pán Ježiš nám hovorí, že sa stačí pozrieť na vlastnú lásku k sebe a máme poučku, ako milovať iného. Láske k sebe sa zvyčajne nie je potrebné učiť. Tento príkaz je vlastne takou pozitívnou transformáciou sebalásky, ktorú každý má. V našich vlastných záležitostiach nás často vedie sebazvýhodňovanie. Teraz musíme dovoliť, aby sa uplatnilo v našom správaní sa voči iným. Jediné, čo je potrebné urobiť, je využiť svoju predstavivosť a predstaviť si seba v koži iného, vžiť sa do jeho situácie.

Toto Ježišovo pravidlo môže pochopiť a prijať každý. Hodnota, ktorá je tu naznačená, pravidlo tu uvedené, môže praktizovať každý. Nie je to závislé od pôvodu človeka, od jeho príslušnosti k nejakej privilegovanej skupine ľudstva ani od sily a bohatstva kohokoľvek. Rôzne rozdiely, či už sociálne, rasové, kultúrne, či denominačné, nemôžu nikoho vylúčiť z povolania: čiňte všetkým tak dobre, ako chcete, aby ľudia konali vám. To je kresťanstvo. Podstatou takéhoto konania je láska, ktorá je stelesnená v Pánovi Ježišovi.

K takémuto konaniu nám dáva silu, aby sme ho uskutočňovali, jedine Duch Svätý. Aj tento výrok, ako aj všetky ostatné v Kázni na hore platí pre znovuzrodených veriacich ľudí a nemôžeme vyžadovať, aby podľa neho konali neveriaci ľudia. Nikto sa nemôže riadiť týmto pravidlom, nikto nemôže milovať blížneho ako seba samého, kým skôr nemiloval Boha. A nikto nemôže milovať Boha, keď neverí v Krista, keď nie je vykúpený Jeho krvou a Duch Svätý mu nedosvedčuje, že je Božím dieťaťom. Jedine láska Božia, rozliata nám v srdciach nás uschopňuje k životu podľa tohto pravidla.

Nehovoríme tu pri tom o láske ako o citových výlevoch. Myslíme tu na Božiu lásku. Jedine takáto sebaobetujúca sa činná láska, ako dar od Boha nám pomáha ísť v ústrety, urobiť ten prvý krok, potlačiť svoju pýchu, sebeckosť, urazenosť a ísť v ústrety tomu druhému a ak je to potrebné aj prakticky mu pomôcť.

Pán Boh túto svoju lásku prejavil už hneď pri prvom páde človeka do hriechu, keď On išiel ako prvý človeku v ústrety, napriek tomu, že sa mohol cítiť urazený. Hľadal človeka v rajskej záhrade, našiel ho a poskytol Adamovi a Eve praktickú pomoc, zaodial ich v ich nahote, ktorú si zrazu začali uvedomovať.

Celé dejiny starozákonného vyvoleného Izraelského národa sú o tom, ako Pán Boh po tom, ako ho oni ako ľudia sklamali a zradili, vždy robil ten prvý krok a išiel v ústrety ľuďom, ktorí sa vlastnou vinou ocitli v problémoch.

Vrcholným krokom Pána Boha v ústrety človeku bolo to, že prišiel na zem v osobe Pána Ježiša Krista, aby získal pre nás odpustenie hriechov, zachránil nás od smrti a zatratenia a otvoril nám cestu do večnosti.

Všimnime si tu ďalší princíp vychádzania v ústrety, ktorým je aktivita. Tu je zahrnutý ten „prvý krok“, ktorý Pán Boh vždy robil smerom k nám a chce, aby sme ho robili aj my smerom k druhým ľuďom. To, čo chcete, aby vám ľudia robili, to robte vy im – aktívne, ako prví, ešte predtým, než oni niečo urobia. Nie ako reakciu na dobrý skutok voči mne. Ja idem a konám ako prvý, konám tak, ako by som chcel, aby ostatní konali voči mne. To je rozmenené na drobné to milovanie blížneho ako seba samého. Je to opäť, ako vidíme to základné zhrnutie zákona a prorokov v inej podobe.

Je príznačné, že v populárnej verzii, v mysliach a aj praxi mnohých ľudí sa tento výrok zachoval v negatívnej, pasívnej podobe: Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Dokonca ho v tejto forme viacerí citujú, ako výrok Biblie, výrok Pána Ježiša. Písmo, Pán Ježiš, nás však vedie k niečomu vyššiemu, nielen k tomu, aby sme vedome nekonali zlo druhému človeku, ale k tomu, aby sme vedome, aktívne konali dobro, urobili pre neho niečo dobré, čo by sme sami radi zažili a prijali od iných ľudí. Ten rozdiel je ako rozdiel medzi ostať na mieste a nič neurobiť a ísť tomu druhému človeku v ústrety.

Je tu vlastne veľká výzva pomáhať ľuďom. Pomáhať im vo všetkých ich nedokonalostiach, slabostiach, ba hriechoch. Nepohrdnúť nikým pre to, lebo sa javí hriešnym, nehodným lásky. Musím vidieť seba, to, že mnou Boh nepohrdol. Nie som lepší, nie som bezhriešnejší, aj keď moje hriechy majú inakšiu podobu. V jednom sme my ľudia rovnakí, všetci potrebujeme pomoc.

Pomoc je možná len tam, kde sa k človeku pristupuje s láskou. Len láska je schopná rozoznať, čo je skutočnou pomocou. Chcieť pomáhať bez lásky, chladne, vypočítavo, vyvoláva odcudzenie a odpor toho, ku komu sa blížime bez lásky. Blížiť sa s láskou značí počítať s človekom takým, akým skutočne je, t.j. so slabým, ale Bohom posilňovaným, s chybujúcim, ale Bohom napravovaným, s odlišným od iných, ale tým istým Bohom stvoreným. Pomoc z lásky predpokladá veľké porozumenie pre postavenie blížneho. To je jedna z najťažších vecí, pochopiť, prečo je niekto zlý, prečo je taký, aký je a potom pomáhať.

Pomoc kresťana ide ešte ďalej, lebo sa učíme od Pána Ježiša Krista, že On sa pri pomoci človeku stotožnil s človekom. Vtelil sa do človeka a stal sa jedným z ľudí. To isté čaká od mňa a od Teba, svojho učeníka, aby sme sa dokázali solidarizovať s ľuďmi okolo. V rôznych okolnostiach, s ktorými sa stretávame, s rôznymi ľuďmi v rôznych situáciách, ktorým je potrebné pomôcť, nie je možné dať jednotné, navonok nemenné pravidlo o tom, čo a ako máme robiť. Je možné dať len také pravidlo, ktoré dal Ježiš, ktoré nás núti neustále premýšľať, ako skutočne prejaviť lásku. Nie je to teda jednoduchá, opičia láska, ktorá všetko toleruje a všetko odpúšťa. To by bolo v rozpore s tým, čo Pán Ježiš povedal predtým. Je to však kreatívna láska, ktorá hľadá to najlepšie pre toho druhého a meradlom je to najlepšie, čo praje samému sebe.

Ježišovo slovo by bolo možné postaviť aj tak: „Čo chcete, aby vám Boh urobil, to vy čiňte ľuďom. Bohu to preukázať nemôžeme, ľuďom áno. Tu vidíme ten súvis medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. Máš Boha za Boha? Dokáž to na tom, koho On stvoril ako tvojho brata a koho Ti dal, aby si ho v láske chránil, podporoval, napomáhal. Berieš vážne Slovo Božie o Tvojej spáse? Hľadaj spásu iného, lebo za neho práve tak zomrel Kristus ako za Teba. Nielen teda pasívne nečinenie zlého, ale aktívne hľadanie a činenie dobrého je mierou, ktorú po nás požaduje Pán. Pozitívne, Ježišovo znenie výroku ani nevymedzuje, voči komu ho treba uplatňovať, máme toto pravidlo uplatňovať voči všetkým ľuďom.

Túto základnú myšlienku, základný zákon, potom apoštol Pavol a ďalší apoštolovia rozmieňajú na drobné a aplikujú vo svojich listoch a napomenutiach pre veriacich v prvých kresťanských zboroch. Napríklad kresťanom v Ríme pripomína, aby nielen išli navzájom jeden druhému v ústrety, ale aby sa 10 „naklonení v bratskej láske, predbiehali navzájom v úctivosti“ (Rim 12,10) a v nasledujúcich veršoch potom rozvíja, čo to konkrétne znamená.

Veľmi jasne ukazuje aké je nevyhnutné, aby sme dokázali vychádzať jeden druhému v ústrety, pre budovanie jednoty v spoločenstve veriacich, apoštol Pavel v liste kresťanom vo Filipis: „Ak je teda nejaké napomenutie v Kristovi, ak je nejaké povzbudenie lásky, ak je nejaké spoločenstvo Ducha, ak je nejaký súcit a milosrdenstvo, 2naplňte moju radosť: zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ, 3nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba, 4a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (Fil, 2,1-4). Tá rovnaká – Božia láska, ktorá je základným predpokladom sa prejavuje v pokore, úcte voči druhým, hľadaní prospechu iných.

Všimnime si motív, ktorým apoštol Pavol v tomto, ale aj ďalších textoch motivuje veriacich, aby vychádzali jeden druhému v ústrety: Pokračuje ďalej v liste Filipským a hovorí: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, 6ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, 7ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, 8ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“ Keď Kristus, Pán Boh dokázal urobiť takýto veľký krok v ústrety nám, mne človeku, akoby som ja nemohol urobiť omnoho menšie kroky v ústrety iným ľuďom.

Tento veľký krok, ktorý Pán Boh vykonal v ústrety nám ľuďom aj konkrétne smerom, v ústrety tebe aj mne, že prišiel na túto zem ako človek, stotožnil sa s nami a dal svoj život kvôli nám, nech je povzbudením pre nás a pripomenutím, aby sme rovnako ako on vyšiel v ústrety nám, aj my išli v ústrety ľuďom okolo nás.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s