Základný strach – boj o prežitie vs. vedomie

V konteplačnej škole sme sa zaoberali tým, kde sa akurát nachádzame v našom živote, čo nám dáva a čo nám berie radosť, kde sme sami sebou a kde sa cítime, alebo necítime v pohode.

Pri rozoberaní hore uvedených otázok som sa prepracovala až k základnému strachu – strachu o prežitie. Niektoré moje kroky tento strach vedie. Tento strach a jeho vyvažovanie dodáva pocit istoty, kontroly. Len – v čom si môžeme byť už istí? Čo môžem v mojom živote kontrolovať? Moja odpoveď – v ničom a nič. Okej, takto vedome povedané a možno aj trochu precítené je to síce pekné, ale ako to zakomponovať do života? Ako to naozaj žiť? A aké sú následky?

Ďalšia vec, ktorú som si uvedomila bola, že niekedy konám na základe strachu z určitej, v mojom okolí zažitej situácie. T.j. – povedala som si: „Toto určite zažiť nechcem.“ Hmm… ono to nie je až tak okej, keď východisko môjho konania je vlastne strach. A zase je to o kontrole. Snažím sa nedostať niekam. Snažím sa držať kontrolu.

Čo potrebujem na prežitie? Strechu nad hlavou (hlavne v zime), jedlo a vodu. Ostatné je viac-menej komfort. Možno aj tá strecha nad hlavou je komfort.

Počas daného víkendu sa mi tento strach nepodarilo úplne rozpustiť. Nejaké čiastky vedomia, uvedomenia sa dostavili, ale pocit materiálne a sociálne sa musieť postarať o mňa zostal.

Potom sme robili iné cvičenia, prišli ďalšie uvedomenia a viac som to neriešila.

Pred pár dňami prišla najskôr iskrička, potom menšia žiara, aby som si ju všimla, s nápisom:

„Ak si uvedomíš, že si čisté vedomie, kde sa bude nachádzať strach o prežitie?„

A toto teraz buble… Pomaly, ale isto sa mi táto veta prežiera celým mojím telom a celým mojim bytím. A rúca mi moje predstavy. Rúca mi vlastne všetko.

Ak si uvedomím, že som čisté vedomie, bude mi na niečom ešte záležať? Budem vôbec chcieť (pre)žiť?

Pootváram tie dvierka a znova ich pred sebou zabuchujem! Oh je! Čo som tam videla? Všetko je jedno! Všetko je také, aké má byť! Ja nie som moje telo!

Do kelu, čo teraz?

Nechávam to naďalej bublať… a uvidím. Alebo aj nie.

Myslím, že boj o zavreté dvere mám prehratý. Ale ešte to nevzdávam a nejaké trosky ešte držím v pántoch.

Ale už som zakusla do jablka a cítim, ako sa mi „jed“ slobody vkráda do celého tela. Veľký kľud. Veľké vyrovnanie. Zároveň radosť? Držím tie zvyšné pánty a zatiaľ ich nepúšťam. Aj keď viem, že niet návratu. Zostali mi zvyšky kontroly, istoty. A začínajú pretekať pomedzi moje prsty…