Rozpúšťanie hraníc

Sme uprosted vzostupu. Alebo niečoho iného. Všetko sa stále mení. Viem, vždy to bolo tak. Ale nedzá sa vám, že teraz sú tie zmeny rýchlejšie? Že sa všetko akoby rýchlejšie hýbe? Už v minulom článku som sa tým zaoberala.

Zhmotňovanie: Napríklad rýchlosť materializácie myšlienok. Buď som si to predtým neuvedomovala, alebo si to nevšimla – len v poslednej dobe mám pocit, že sa moje myšlienky tak rýchlo materializujú, že sa niekedy až miknem – aha – veď presne toto som pred chvíľou chcela – a vzápätí na to: uff, Tina, dávaj poriadne pozor čo si myslíš, pozri ako to rýchlo prichádza.

Okolnosti: Alebo precítenie okolností, v ktorých sa nachádzame. V tejto dobe cítim oveľa rýchlejšie ako predtým, či mi situácia sedí alebo nie. Hneď sa mi dostavuje nepríjemný pocit, ak mi niečo nesedí. Niekedy najprv ani neviem, čím to presne je, len viem, že sa akurát niečo deje, čo na mňa vplýva deštruktívne. Cítim ťažobu na hrudi, úzkosť. Vtedy začnem hľadať odkiaľ to prichádza a keď nájdem príčinu a odstránim ju, cítim neuveriteľnú ľahkosť na duši.

Sme pripravení byť Láska?

Pri úvahe, že vlastne sme všetci jedno a zároveň sme oddelení a v tejto dobe sa približujeme k momentu, keď nebudeme pociťovať oddelenie, budeme jeden celok, jedno vedomie s tým, že si zostaneme vedomí samých seba, sa mi naskytla otázka, ako ďaleko sme na túto situáciu pripravení.

Zoberme si napríklad naše myšlienky a pocity. Ako sme, ako je každý z nás pripravený zdieľať svoje myšlienky? Ako sme si vedomí, že každá myšlienka vytvára realitu a materializuje sa?

Back to basics (Späť ku základom)

V poslednom čase mám pocit, akoby sa každý okolo mňa otváral a niekam sa posúval (čo je ovšem relatívne a je to len uhol pohladu), ale ja stojím na mieste a len sa pozerám. Je to veľmi zvláštne, niekedy mám z toho zmiešané pocity, ale keďže verím, že všetko je tak ako má byť, tak to zrejme nejaký dôvod má.