Nevyliahnutý motýľ alebo ako som začínala maľovať mandaly

Začnem pekne na začiatku – u našej rodiny. Čo sa týka kreatívnych prác, hlavne maľovania, všetci sme rovnako nadaní. Lepšie povedané: všetci sme rovnako NEnadaní. Už generácie koluje historka v našej rodine, ako jeden nemenovaný príslušník mužského pohlavia v mladom veku 2 hodiny sedel nad papierom a urputne kreslil. Na babkinu otázku, čo to tak chlapec usilovne maľuje odpovedal: „Nooooo, mal to byť kostol, ale asi to bude žaba!“. Akonáhle sme sa my deti snažili doma niečo nakresliť, už sme aj počuli danú historku ako pozdvihnutie, nech si nerobíme z našich ách-výtvorov hlavu. Najhoršia dilema boli pre nás pamätníčky. Chúďatká spolužiaci! Až pokiaľ nám strýco Vinco nenakreslil hlavu pankáča a psa, veľmi jednoduchými ťahmi, ktoré sme si zapamätali a potom 5 rokov aj so sestrou kreslili do každého pamätníčka. Toľko k nášmu talentu.

O farbách, o kreslení, o nejakých technikách nemám ani šajnu. Pred časom som sa začala zaoberať mandalami, v jednej knihe som našla návod ako ich maľovať. Keďže geometria je to moje, hneď som aj niečo vyskúšala a napodiv vyšla celkom pekná mandala. Na papieri som hru s kružidlom zdokonaľovala, v hlave mám nekonečne veľa námetov na rôzne (a pre mňa) nové tvary. Prvé mandaly boli kreslené farbičkami. Aký veľký bol pocit úspechu, keď sa mi podarilo prvý krát niečo vytieňovať!!! Neskôr som nakúpila fixky a všelijaké gelové blýskacie perá. S tými gelovými je to parádna piplačka, radšej si dva kráť rozmyslite či budete s nimi vyfarbovať väčšie plochy.

Takto pred rokom som chcela urobiť kamoške k jej narodeninám prekvapko: namaľujem jej mandalu na plátno. V obchode so všeličím som našla „starter kit“ na maľovanie: akrylové farby v tube, 2 malé plátna, stojan a paletu. No nekúp to! Prišla som natešená domov, všetko rozbalila a ide sa na to. Ako prvé som si nakreslila kružidlom na pripravené plátno (veľkosť asi 20×15 cm, t.j. absolútne malé) pomocné čiary. K tomu nejaké oblúky na vyfarbenie, zatiaľ len ceruzkou, a ide sa maľovať. S radosťou otváram prvú tubu, vytláčam zelenú farbu na paletu, snažím sa namočiť štetec do farby. Tá farba bola veru DOSŤ suchá, ale keďže mi bolo neznáme akú konzistenciu také farby majú mať, môj rešpekt voči maliarom bol obrovský a rástol zo sekundy na sekundu. Tá masa suchej farby sa skoro vôbec nedala naniesť na plátno, ale zato o to lepšie držala zagučavená na štetci! Nakoniec som to s prvou farbou vzdala, zobrala som do ruky červenú a na moje prekvapenie vyšla z tuby skoro tekutá masa. Vtedy mi až došlo, že asi veľmi výhodný „starter kit“ nebol až taký výhodný a ležal dlhšie v regáloch ako by mal a niektoré farby už jednoducho vyschli. Ale ja sa predsa nenechám odradiť nejakými suchými farbami! Hovorím si, premaľujem ten kúsok zelenej červenou, keďže zelenú môžem aj tak rovno vyhodiť. Mno, ale tá červená bola zase dosť tekutá a zelená aj po troch vrstvách presvitala, výsledok bol hnedastý. Vidím, že to nepremaľujem, čo teraz, ako to zmazať? Skúsila som gumu, nič. Tak som zobrala do ruky malý príručný nožík a snažila som sa tú farbu zoškrabkať. Mno, červenú som ako-tak zoškrabala, len tá zelená držala jak fras! Keď už som mala na mále že prederiem plátno, tak som sa pokúšala už vo vzniknutej menšej priehlbinke na obraze vydlabať zvyšky zelenej špendlíkom. Myslíte že to išlo? Nie. Normálne že nič sa ani nepohlo. Stojím tam, veľká maliarka, pred obrazom veľkosti menšej servítky s nožíkom a špendlíkom v ruke a rozmýšľam čo ďalej.

Ani táto maličkosť ma nemohla odradiť od môjho predsavzatia, predsa len tento originálny darček dokončiť. Na obraz takého malého formátu som mala robiť aj malé oblúčiky, na čo som samozrejme nemyslela a oblúky som spravila ako keby som mala pred sebou A4ku. Tým pádom mi vyšli AŽ 4 lupene, čo vyzeralo skôr ako motýľ značky čaptavý. Neskôr som musela prísť na to, že pod žltou farbou dosť dobre vidno moje pomocné čiary,ktoré som samozrejme robila uhlíkovou ceruzkou. Ani tu nepomohlo trojnásobné premaľovanie. Na zoškrabávanie som sa ale už nedala 😉

Asi po 4 usilovných a utrápených hodinách, inkl. hľadania návodu na internete ako sa vlastne maľuje som to vzdala. Môj výtvor bol taký strašný, že som ho hodila dozadu do skrine a veškeré utility na maľovanie tak isto. Samozrejme, nevydržala som a ešte večer som volala kamoške ako sa mi podarilo namaľovať jej darček. Taaak sme sa rehotali, až nám slzy tiekli a musela som jej sľúbiť, že toho nevyliahnutého motýľa vyhrabem zo skrine a darujem jej ho.

Uplynul rok, ja som kreslila len na papier, pomaly som sa zoznámila s akrylovými farbami, ktoré su na počudovanie predsa len tekuté ;). Prihlásila som sa na kurz maľovania, ale všetky tri termíny som musela zrušiť. Postupne mi kolegyne vysvetlili ako sa maľuje na plátno, že ho treba ako prvé „pripraviť“ vodovou farbou, moja „Nageltante“ (baba čo mi robí nechty) mi požičala plnú bedničku farieb a štetcov. Musím sa vám pochváliť, tento víkend som namaľovala moje prvé tri mandaly na plátno, naozaj vyzerajú aj ako mandaly a dokonca sú celkom pekné, keďže prešli aj kritikou môjho manžela.

Ako som už mnohokrát spoznala, netreba si dávať hranice. Všetko sa dá. Akiane Kramarik zo mňa nebude (síce si netreba dávať hranice, ale trocha realizmu predsa len nezaškodí). Veľmi sa mi páčila jej veta: „Ja nečakám na inšpiráciu, to inšpirácia čaká na mňa.“

♥♥♥