17.12.2016 5:56 Útek v LD
Pri zapisovaní predošlého sna som sa tak trošku posťažovala, ako si mám uvedomiť že snívam, keď sa nič mimoriadne nedeje, že celý ten dej kľudne mohol byť. A tak ma snový zdroj vypočul:
Sme v zdravotnom stredisku, hlavný starý lekár, nejaké staré sestričky a ja, tiež asi sestrička a očkujeme ľudí a zdá sa mi, že aj zvieratá. Už máme vlastne po očkovaní, len odkladáme veci, ale ešte som na rade ja. Ležím na lehátku a všimnem si divné správanie lekára a sestričiek. Sestričky sa mi nepozerajú do očí, sústredene niečo robia a vedome sa očnému kontaktu vyhýbajú, príde mi to podozrivé. Berú dve veľké ihlice zabalené v sáčku, ktoré boli predtým v tele (v reáli mal A. také v nohe, odtiaľ ten obraz) a je tam aj moje meno. Prečítajú, že T…. a ja im vravím, že už sa volám B…. Je im to jedno. Sestra dáva jednu ihlicu poza mňa do piecky, ide to spáliť. Uvedomím si, že ničia dôkazy. Na druhej strane je trezor, nevyťahujú z neho kľúčik, je v skrini, tiež len privretej.
Oslovím ich, čo to idú robiť a oni len tak náznakovo, že inak sa to nedá, nech pochopím, že to takto jednoducho musia spraviť. Chvíľu rozmýšľam, že sa nechám zabiť a uvidím, ako to bude (tu už mám mierneho tušáka, že snívam). Nakoniec sa rozhodnem konať. Vyskočím z tej postele, otváram trezor, beriem z neho celý sáčik použitých striekačiek s menovkami, čo sú dôležité dôkazy a zdrhám von oknom. Som si vedomá, že sú to starí ľudia a len tak ma nedobehnú. Nechcem tie dôkazy vláčiť na úteku so sebou a hľadám na zemi vhodné miesto, kam by som ich uložila. Stojí ma to čas a lekár ma dobieha. V tom si uvedomím, že toto je veľmi absurdná situácia a bolo by načase spraviť si reality check.
Tak vyskočím a vznesiem sa a vidím, že snívam. Lietať sa mi nedá dokonale, tak zdrhám pred lekárom rúčkovaním po horných plošinách. Sme vo svete, ktorý má strop, alebo také stropné drevené plošiny, prerušované, pomedzi ne vidno nebo, ale nedá sa tam dostať. Baví ma to, zároveň to berie celú moju pozornosť a v tom zhone nestíham vytvárať nové alebo iné obrazy. Lekár zrazu tasí pištoľ a strieľa po mne. Ja vidím každú guľku prichádzať a odrážam ich rukou. Lekár je tak nasraný, že 90 percent strieľa mimo mňa, alebo sa s ľahkosťou uhýbam (ako v matrixe). Posledný náboj sa správa divne, ako rakety, ktoré poznajú svoj cieľ – a ide pomalšie a kľučkuje. Nemám pred ním strach, počkám si ho a rukou, alebo len mysľou ho obraciam. Ako sa obráti, naberá veľkú rýchlosť a triafa lekára do hrude, na čo on padá na zem.
Pomyslím si super, môžem si užiť LD. Spomeniem si, že je dobré niečo pevne držať, tak sa chytím dreveného zábradlia a rozmýšľam, čo teraz. Lekár sa na zemi ale preberá, tak vzlietnem a na streche vnímam pás zo striebornej mriežky, je mojím cieľom prejsť cez ňu ako cez stenu. Do polovice sa tam dostávam a ako vychádzam, viem, že vyjdem v inom svete. Ale sa prebúdzam.
Tinina cesta k sebe 